Vytlačiť

Fotografia zo vzduchu - letecká fotografia

Napísal: Linda Bohušová.

Od nepamäti ľudia túžili lietať a vidieť svet z pohľadu vtákov, ktorí slobodne lietajú nad našimi hlavami - bez zábran, vzpierajúc sa zemskej príťažlivosti. Pohľad na ľudstvo „zhora“ bol v mysliach ľudí až do 19. storočia iba fantáziou, ktorú mohli zachytiť maximálne tak maliari na svoje plátna. Až s vynálezom fotoaparátu v prvej polovici 19. storočia sa konečne mohli priblížiť svojim snom.

Na fotografovanie z vtáčej perspektívy nie je potrebné byť fyzikom, letcom a ani špičkovým vedcom. Dokonca nie je potrebné ani vynaložiť veľké náklady, čo je v tomto okamihu pre vás asi riadne prekvapujúce. Napadlo vám niekedy použiť napríklad lietajúceho draka, aby sa za vás vyšplhal do výšin a odfotil pre vás záber z oblakov? Áno, aj takto si pomáhali nadšenci fotografie v minulosti, aby získali unikátne zábery, keďže sami sa do oblakov nedostali.

Fotografie z balóna

Prvá vôbec známa fotografia zo vzduchu bola odfotografovaná v roku 1858 francúzskym fotografom Gasparom Felixom Tornachonom z teplovzdušného balóna lietajúceho vo výške 80 m nad zemou. Už v roku 1855 si patentoval myšlienku, že bude týmto spôsobom robiť výskum zeme zo vzduchu a trvalo mu tri roky, kým týmto spôsobom vytvoril prvú fotografiu. Nebolo vôbec jednoduché do malého koša balóna dostať mohutný fotografický prístroj a zároveň tmavú komoru, ale nakoniec to zvládol. Výsledná fotografia sa nezachovala, známa je až jej verzia z roku 1966. Najstaršia originálna zachovaná letecká fotografia je z roku 1960 nafotená až z balóna fotografom menom James Wallace Black a zobrazuje mesto Boston.  

(vľavo) Karikatúra od Honoré Daunierpublikovaná v Le Boulevard 25. Máj 1862.
(stred) Neskôr opäť vyvolaná fotografia Nadaru vyvolaná v Paríži v roku 1866.
(vpravo) Boston z teplovzdušného balóna od Jamesa Wallace Blacka, 13. Október, 1860.

Lietajúce draky, Holuby, Rakety

Postupne sa začali množiť fotografi, ktorí rovnako tak túžili mať fotografie nasnímané z výšky, ale let balónom s plnou výbavou si nemohli dovoliť. A tak začali hľadať alternatívne spôsoby prepravy fotoprístroja do vzduchu. Pripínali ich napríklad na telo lietajúceho draka, prípadne využívali spoľahlivosť poštových holubov a podobne.

Priekopníkom fotografie zo vzduchu, pri ktorej fotograf s prístrojom nelieta, ale zostáva stáť na zemi je výstredný francúz, fotograf Arthur Batut. Osobne sa nikdy neodlepil od zeme. Dômyselne pripájal fotografický prístroj na lietajúceho šarkana a akonáhle sa horiaca poistka vypálila, aktivovala sa spúšť a tak sa mohla naexponovať fotografická snímka. Na obrázku nižšie môžeme vidieť jednu z jeho prvých fotografií z roku 1989.

Labruguière, Francúzsko.

Prvé panoramatické fotografie sa pre zmenu podarilo  nafotiť fotografovi Georgeovi R. Lawrencovi, ktorý v roku 1906 zachytil z výšky za pomoci svojho lietajúceho draka snímky zemetrasením zničeného San Francisca. Jeho špeciálne navrhnutá širokoformátová kamera bola nesmierne ťažká. Vážila až 17 kíl, ktoré musel fotograf dostať do výšky cca 600 metrov. Dokázal s ňou vytvoriť neuveriteľné panoramatické snímky, ktoré uchvacujú obdivovateľov leteckej fotografie dodnes.

(vľavo) Drak Arthura Batuta, a (stred hore) jeho fotografia mesta Labrugière vo Francúzsku.
(vpravo) Drak Georgea Lawrenca, a (stred dole) jeho panoráma zemetrasením a požiarom zničeného San Francisca.

Zobrazený šarkan je určite najväčšou verziou lietajúceho draka, ktorého väčšina z nás pozná z detstva. Fotograf si pri jeho použití nikdy nemohol byť istý, či výsledná fotografia bude mať vôbec nejakú hodnotu. Určite však má hodnotu osobnú a pre históriu jednoznačne aj inovátorskú, pretože prínos tohto vynálezu je jedinečný vo svojej podstate. Je až neuveriteľné, že obaja priekopníci Batut aj Lawrence boli vo svojej dobe považovaní za výstredných bláznov, ale bez ich bláznovstiev a výmyslov by sa nám tieto jedinečné zábery určite nezachovali.

Ďalším logicky nasledujúcim krokom bolo využitie živých stvorení - lietajúcich holubov. Obrázky, ktoré boli nafotené z ich letov ja ťažké kdekoľvek zaradiť – vo svojej dobe nebolo verejnosti isté o čo vlastne ide, či o vojenskú špionáž, archeologický prieskum, skúšanie nového vynálezu, alebo o umenie. V roku 1903 fotograf Julius Neubranner skonštruoval ľahučký fotoprístroj, ktorý sa holubovi pripevnil na hruď a ktorý automaticky exponoval snímky v 30-sekundových intervaloch počas celého jeho letu. Veľkou nevýhodou bolo, že dráha letu sa nedala kontrolovať, ale napriek tomu je zachytené množstvo nádherných snímkov krajiny a na niektorých z nich je z časti vidieť aj krídla malého opereného fotografa.

(vľavo) Neubrannerové holuby opásané fotografickými prístrojmi.
(stred a vpravo) Fotografie zachytené letiacími holubmi. Všimnite si krídla na jednej z fotografií.

Títo nadšenci začali vo svojej dobe s niečím, čo je v súčasnosti považované za veľké umenie. Profesionáli a rovnako tak amatéri sa pokúšajú nasledovať v ich šľapajách aj dnes a vytvárať fotografie krajiny alternatívnymi spôsobmi bez toho, aby sa sami ocitli vo vzduchu s kamerou v ruke.

Rozdiel je jednoznačne v kvalite používaných fotografických prístrojov - kontrolované ovládanie spúšte na diaľku je dnes už jednoduchou záležitosťou. Dokonca je možné dopredu naplánovať presné ukotvenie lietajúceho prístroja vo vzduchu a tak bez veľkých problémov odfotiť požadované snímky. Nehovoriac o množstvách snímkov, ktoré je možné nafotiť prostredníctvom digitálnej techniky.

Prvým fotografom, ktorý použil na vynesenie fotoprístroja do vzduchu mechanický stroj - raketu - bol švédsky vynálezca Alfréd Nobel v roku 1897. V dnešnej dobe je všeobecne známy predovšetkým ako zakladateľ Nobelovej ceny. Raketa sa dostala do vzduchu vďaka stlačenému vzduchu, ktorý ju vyniesol do výšky takmer 1 km a tu sa potom otvoril padák vďaka ktorému sa zniesol prístroj aj s exponovanými snímkami naspäť na zem.

Švédska krajina nafotená raketou Alfréda Nobela v roku 1897.

Lietadlá

Prvé lietadlo preletelo vzduchom v roku 1903, ale až v roku 1909 boli prvé fotografie nasnímané z jeho útrob známym pilotom Wilburom Wrightom, ktorý na jednej so svojich pracovných ciest pre taliansku vládu urobil niekoľko emotívnych snímok krajiny Centorelli, neďaleko Ríma.

Ďalším dôležitým krokom v histórii leteckej fotografie je jednoznačne jej využitie vo vojnových časoch. Počas I. svetovej vojny veľmi rýchlo fotografia vystriedala v minulosti zaužívané detailné nákresy bojových polí. Spôsob boja sa zmenil po tom, ako bolo možné nafotiť zo vzduchu nepriateľské línie a informácie o nepriateľovi rozobrať až do tých najmenších podrobností.

Neskôr počas II. svetovej vojny už fotograf nemusel osobne fotiť z lietajúceho stroja, fotoaparáty boli pripevnené priamo na spodnej časti lietadiel a viacnásobné snímanie dokonca umožňovalo simulovať panoramatický efekt.

Hoci obe znepriatelené strany, nemci aj spojenecké vojská využívali letecké snímkovanie nepriateľských vojsk, predsa len vo výhode boli spojenecké vojská, ktoré prešli nemcom cez rozum tým, že odviedli pozornosť od plánovaných pristávacích miest na plážach v Normandii úzkostlivou výsadbou stromov, nafukovacím delostrelectvom a tankami, kartónovými budovami a stopami po pneumatikách, ktoré mali opačné smery, aby zmiatli nepriateľa. Mali za úlohy oklamať Nemcov, ktorí tieto artefakty fotografovali zo vzduchu, aby sa vedeli čo najlepšie pripraviť na deň D, ktorý mal nastať 6. júna 1944. Letecké snímkovanie sa tak stalo jedným z rozhodujúcich výhod, ktoré viedli k porazeniu nemeckej armády, pretože mylne viedli Nemcov k presvedčeniu, že útok príde zo smeru od Calais. Nižšie je jedna z fotografií, ktorá zobrazuje falošné lode v nepoužívanom prístave.

(vľavo) Vojenskí fotografi počas I. svetovej vojny.
(vpravo) Vertikálna letecká snímka vojnových priekop v roku 1916.

 
Snímka falošných lodí v Pas-de-Calais, Francúzsko

Dnešné vojenské technológie zahŕňajú omnoho zložitejšie a detailnejšie spôsoby sledovania, popri detekciách kamerami sú to predovšetkým detekcie tepla a dokonca aj hmotnosti potencionálnych cieľov. Využíva sa detekcia prostredníctvom vysielaných vĺn oproti lietadlám, raketám a tak získať informácie z predmetov, ktoré dokonca nemusia byť viditeľné ani voľným okom. Súčasné zobrazovacie technológie by už nemohli naletieť jednoduchým fintám, ktorými bolo možné oklamať nepriateľa počas prvej svetovej vojny.

Povojnová fotografia a business

Po vojne sa fotografia zemského povrchu ihneď stala predmetom podnikania. Ako prvý urobil sériu snímok Manhattanu vynaliezavý Sherman Fairchild, ktoré šikovne pospájal do jedného celku a vytvoril tak detailnú fotografickú mapu ostrova. Výsledné mapy vytvorené z fotografických záberov boli finančne omnoho menej náročné ako bežný pozemný výskum a tak sa začala nová éra využitia leteckej fotografie. Následne po prvých úspechoch si Fairchild vybavil svoje lietadlo dokonca špeciálnou kabínou na fotenie zo vzduchu, ktorá zabezpečovala bezpečnosť i stabilitu fotografa a fotografického prístroja. Zaujímavé je, že ešte predtým ako Fairchild umrel v roku 1971, bol svedkom toho ako jeho fotografické prístroje nesie Apollo 15, 16 a 17 do vesmíru a zatiaľ čo austronauti skúmali povrch, jeho prístroje mapovali čarovný a prvýkrát navštívený Mesiac.

(vľavo) Fairchildov fotografický prístroj sa stal štandardom pre leteckú fotografiu.
(stred) Mapa dolného Manhattanu, vytvorená zo 100 malých leteckých snímkov vytvorených prístrojmi spoločnosti Fairchilda z výšky približne 3 km v Auguste 1921.
(vpravo) Ocean City, New Jersey, časť leteckého výskumu v New Jerseyv roku  1920, predpokladá sa, že ide tiež o mapu z produkcie Fairchildovej spoločnosti.

Nové technológie a fotografie z vesmíru

História leteckej fotografie pokračuje vo svojom vývoji a dostala sa až za hranice zemskej príťažlivosti. S vývojom meteorologických satelitov získalo ľudstvo ďalšiu možnosť vzdialeného prieskumu a pohľadu na povrch našej planéty. V roku 1960 bol do vesmíru vypustený prvý meteorologický satelit Tiros-1 americkej výroby a vďaka nemu mohlo ľudstvo obdivovať pohľad na prekrásne obrazce oblakov plávajúcich nad našou planétou.

(vľavo) Vďaka meteorologickému satelitu Tiros-1 mohli ľudia prvýkrát obdivovať obrazce oblakov (vpravo).

Vďaka neskorším mnohým letom do vesmíru v 60-tych rokoch začali vznikať fotografie planéty Zem austronautami priamo z vesmíru a to spoza okien orbitálnych staníc. Prvá fotografia z orbitálnej stanice Mysu Schmidta v Rusku je zobrazená na fotografii nižšie vľavo.

(vľavo) Fotografia Mysu Schmidta z orbitálnej stanice z roku 1960, Rusko.
(vpravo) Obraz toho istého miesta, ale vo vysokom rozlíšení z Google máp.

A na záver si nezabudnime ukázať našu najslávnejšiu a všeobecne známu fotografiu z výšky - obrázok „Modrá planéta“. Jej existencia nám dokazuje, kde sa človek za necelých 200 rokov posunul a z akej výšky si dokázal splniťsvoje túžby po pohľade z vtáčej perspektívy.


„Modrá planéta“ fotografia NASA

Celá naša planéta je do najmenších podrobností zdokumentovaná prostredníctvom družíc a satelitov. Navyše fenomén nazývaný internet dal možnosť každému z nás, aby dokázal aj z pohodlia domova obdivovať aj tie najvzdialenejšie miesta našej planéty. Google mapy dnes pozná aj dieťa, ktoré navštevuje prvý ročník na základnej škole.

Doba pokročila a v súčasnosti sa už nikto nepozastaví nad fotografiami z akejkoľvek vzdialenosti vo vesmíre. Najbližšia šokujúca fotografia bude zrejme už len tá, kde na  pozadí s planétou Zem sa bude na vás naširoko usmievať a mávať vám malý, ušatý mimozemšťan. :)

 

Použitá literatúra:

http://www.papainternational.org/history.asp
http://www.gisdevelopment.net/technology/rs/techrs26pf.htm
http://www.annedarlingphotography.com/history-of-aerial-photography.html

 

Created by Linda Bohušová & Webdesign by Yootheme.com 2012 © copyright